Pravdepodobne ste si to už všimli. Čím ste múdrejší, tým osamelejší sa cítite. Snažíte sa vysvetliť niečo, čo sa vám zdá zrejmé, podložené faktami, dôkazmi, logikou, a sledujete, ako sa ľuďom zahmlievajú oči, alebo čo je horšie, hnevajú sa, bránia sa, akoby ste ich urazili len tým, že ste jasne mysleli.
A tu je tá časť, ktorá vám zamotá hlavu. Nie je to tak, že nerozumejú tomu, čo hovoríte, ale že si nemôžu dovoliť to pochopiť. Pretože pochopenie by ich prinútilo priznať si niečo o sebe, o svete, o klamstvách, ktoré žili v sebe.
A namiesto toho, aby čelili tomuto nepohodliu, si vyberú niečo jednoduchšie. Vyberú si hlúposť. Väčšina ľudí si myslí, že hlúposť je o tom, že sú hlúpi, majú nízke IQ a zlé vzdelanie. Ale čo keby som vám povedal, že je to úplne nesprávne? Čo ak hlúposť nie je nedostatok inteligencie, ale jej vzdanie sa?
A čo keby jeden muž, teológ popravený nacistami len niekoľko týždňov pred koncom vojny, zistil, ako sa to deje, prečo je to nebezpečnejšie ako samotné zlo a prečo už nikdy nikoho nepresvedčíte, keď prekročí túto hranicu? Volal sa Dietrich Bonhoeffer a toto je teória, ktorú ste nikdy nemali počuť.
