Boli Mikulčice centrom Veľkej Moravy, alebo len avarským refúgiom?

Na snímke bronzové súsošie sv. Cyrila a Metoda od slovenského sochára bulharského pôvodu Emila Venkova v areáli Slovanského hradišťa v Mikulčiciach / Foto: TASR-Pavol Demeš

Pamätám si ešte veľkolepú výstavu Tisíc sté výročie Veľkej Moravy v Nitre v roku 1963, pri príležitosti tisíc stého výročia príchodu Cyrila a Metoda na naše územie. Symbolom výstavy bol meč nájdený v hrobe veľkomoravského veľmoža v Blatnici. Vtedy bola ešte Nitra považovaná za sídlo Svätopluka a centrum Veľkej Moravy. O Mikulčiciach sa hovorilo len opatrne, ako o významnom veľkomoravskom nálezisku. Postupne ale význam Mikulčíc narastal, až boli nakoniec vyhlásené za hlavné mesto ríše a sídlo panovníka. Pochybnosti prebila autorita vedcov – historikov a archeológov.

 
Vladimír Malec            
                         
            
Nedávno sa však objavil v Hlavných správach článok „Zamlčiavanie dejín a prekvapenie najmä pre Čechov?“, v ktorom bola fotografia lebky z hrobu v mikulčickom múzeu, ktorú urobil autor článku Alan Dolog.

Ako lekára ma fotografia zaujala. Hlavne po tom, ako spomenutý autor v nasledujúcom článku, nazvanom „Veľká Morava – kde bolo, tam bolo, vieme naozaj, kde bola?“ – napísal, že keď upozornil na túto zvláštnu deformáciu lebky jedného moravského archeológa, ten mu povedal, že lebky (bolo ich takých v múzeu vraj viac) sú deformované chorobou zvanou hydrocefalus. A to ma udivilo.

 
Čo je hydrocefalus?

Ide o ochorenie ktoré je výsledkom nerovnováhy medzi tvorbou a vstrebávaním likvoru (mozgovomiešnej tekutiny). To vedie k zvýšeniu vnútrolebečného tlaku, čo má závažné zdravotné dôsledky. Príčin, pre ktoré vzniká hydrocefalus je viac, ale nebudeme sa nimi zaoberať, pretože nemajú pre problém o ktorom je tento článok žiaden význam. Podstatné totiž je, že hydrocefalus môže deformovať lebku len u veľmi malých detí. Už okolo 18. – 20. mesiaca života osifikujú mäkké, chrupkové ostrovčeky detskej lebky (fontanely), takže pokiaľ dôjde k hydrocefalu neskôr, u starších detí alebo u dospelých, k deformácii lebky nedochádza.

No a pokiaľ ide o tie následné zdravotné dôsledky hydrocefalu, tak neliečený hydrocefalus spôsobuje bolesti hlavy, poruchy chôdze, zvracanie, atrofiu mozgu a len výnimočne nekončí predčasným úmrtím. Dnes sa hydrocefalus lieči chirurgicky, v deviatom storočí ale taká možnosť nebola. Z dieťaťa s hydrocefalom, ktorý mu už v prvom roku (alebo roku a pol) deformoval lebku, teda určite nemohol vyrásť žiaden veľkomoravský bojovník. Ten nebožtík v  hrobe v mikulčickom múzeu nemal celkom určite hydrocefalus. Šlo o zámernú, takzvanú aymarskú deformáciu lebky.

Na snímke vľavo fotografia lebky z mikulčického múzea, ktorú urobil Alan Dolog. Vpravo normálna lebka / Foto: Screenshot

 
Aymarská deformácia lebky

Názov zámernej deformácie lebky pochádza z názvu indiánskeho kmeňa v Južnej Amerike, hoci títo Indiáni neboli ani jediní, ani prví, ktorí deformovali hlavičky svojich detí. Najstaršie záznamy umelých deformácií lebiek vo svete sú staré viac ako 45 000 rokov a európske nálezy umelo deformovaných lebiek pochádzajú z neolitu, teda spred 7 000 rokov (RND. Michaela Dörnhöferová, PhD; Záhada predĺžených lebiek). Dôvody týchto deformácií nie sú známe, v súvislosti s lebkou v mikulčickom múzeu je však pre nás dôležité, že takto deformovali lebky svojich detí aj Huni a Avari. Spôsobov ako deformovať lebku dieťaťa želaným spôsobom bolo viac, najčastejšie sa to dosahovalo bandážou okolo hlavy, ale používali sa aj doštičky, brániace rastu lebky v určitom smere, kamene, alebo dokonca špeciálne detské kolísky.

Dobre zachovaná lebka, deformovaná takýmto spôsobom, bola objavená v roku 1954 aj na Morave, vo Vacenoviciach, v hrobe takzvanej Vacenovickej avarskej princeznej. A Vacenovice sú necelých 20 km od mikulčického (vraj veľkomoravského) múzea. O tom že šlo o Avarku nie sú žiadne pochybnosti, lebka má celkom jednoznačne mongoloidné črty. Šlo o mladú ženu drobnej postavy. Na jej lebke je pri pohľade zboku dobre viditeľná ryha po bandáži.

 

 

Na snímke lebka Vacenovickej avarskej princeznej / Foto: Screenshot

 

 

Takže Moravania či Avari?

Možnosť, že v mikulčických hroboch neležia Mojmírovi Moravania ale Avari bola taká ohromujúca, že podnietila môj záujem a ďalšie hľadanie. A výsledok bol udivujúci. V knihe „Velká Morava a počátky československé státnosti“ od Lubomíra Havlíka, autor prináša na strane 190 prekvapujúcu informáciu o výskume mikulčických kostier. Píše že mužská populácia centra (teda mikulčického hradiska) sa líšila od tamojšej ženskej populácie, aj od mužskej populácie okolitého vidieka, pričom ale tá ženská populácia centra bola zhodná so ženskou populáciou vidieka. A nasledujúca veta stojí za citáciu, lebo doslova vyráža dych: „Zmíněná mužská populace sa na Moravu přesunula v 8. století z Nitranska (Slovenska). Může zde ovšem vyvstat několik otázek, např. zda šlo o potomky avarsko-slovanské symbiózy z počátku 7. století nebo o novou migrační vlnu, která přišla do severního sousedství avarského kaganátu a vykazovala prvky alanského původu.“

 
Zamlčiavanie dejín a prekvapenie najmä pre Čechov?

Takže L. Havlík na základe kostrových nálezov usudzuje, že muži pochovaní v Mikulčiciach prišli odniekiaľ zvonku, možno z Nitrianska, pričom si kladie otázku, či šlo o potomkov avarsko-slovanského spolužitia, alebo o nových migrantov, vykazujúcich prvky alánskeho pôvodu. (Aláni boli súčasťou avarskej populácie.) Lenže ak mužské kostry v mikulčiciach vykazovali prvky alánskeho pôvodu, či znaky „avarsko-slovanského spolužitia“, s vysokou pravdepodobnosťou nešlo o Mojmírových Moravanov ale o Avarov. A to je naozaj závažný dôvod pochybovať o tvrdení historikov, že Mikulčice boli centrom slovanskej Veľkej Moravy.

Domnienku že šlo o cudzincov ktorí prišli odinakiaľ, podporuje aj tá zmienená odlišnosť mužskej a ženskej populácie centra a zhoda ženskej populácie centra s mužskou aj ženskou populáciou okolitého vidieka. Ženy boli miestne kým muži, pochovaní v mikulčických hroboch, boli prišelci. Prišelci avarského pôvodu. A zrazu to všetko do seba zapadá ako skladačka.

 
Žiadne centrum Veľkej Moravy, ale avarské útočisko (refugium)

Podľa všetkých dostupných zdrojov došlo k pádu Avarského kaganátu v roku 805. A ešte v tom istom, roku prišiel nejaký avarský hodnostár ku Karolovi Veľkému požiadať o územie medzi Szombathely a Carnuntom, lebo jeho ľudia vraj pre neustále útoky Slovanov nemôžu ďalej žiť v pôvodných sídlach. Vyháňanie Avarov ale zrejme pokračovalo, lebo o šesť rokov neskôr poslal Karol Veľký na ochranu Avarov proti Slovanom dokonca trestnú výpravu. Asi to veľmi nepomohlo, pretože posledná správa o Avaroch pochádza z roku 822. Len 17 rokov po páde kaganátu Avari definitívne zmizli. Z toho že sa v roku 805 Avari chceli usadiť v blízkosti Franskej ríše, hľadajúc ochranu u franského kráľa, ako aj z toho, že Karol Veľký poslal na ich ochranu v roku 811 do Panónie trestnú výpravu je zrejmé, že tamojší Slovania viedli proti nim vyhladzovaciu vojnu. Avari utekali, hľadajúc útočiská aj za hranicami Panónie. A jedným z nich boli veľmi pravdepodobne aj Mikulčice. Bohatá výbava v hroboch bola majetkom avarských bojovníkov, ktorí podľa vtedajších letopiscov hromadili zlato celé desaťročia. Avarskí bojovníci ktorí si zachránili život útekom si privlastnili miestne ženy a dožili v bezpečí v močiaroch rieky Moravy. O žiadne veľkomoravské centrum nešlo. Pokiaľ by totiž v Mikulčiciach bol mojmírovský kniežací hrad, tak ako sa dá vysvetliť tá odlišnosť tamojšej mužskej a ženskej populácie? Alebo, prečo mali kostry bojovníkov podľa zistenia Lubomíra Havlíka znaky „avarsko-slovanského spolužitia“, či „prvky alánskeho pôvodu“? A o hrob avarskej princeznej necelých 20 km od Mikulčíc. Kde sa tam vzala? Ale predovšetkým, ako sa dá vysvetliť evidentne aymarská deformácia lebiek u tých (vraj) Mojmírovych bojovníkov?

Pochybností o centre Veľkej Moravy v Mikulčiciach je viac. A sú dosť závažné. Ale aymarské lebky v mikulčických hroboch patria k tým najzávažnejším. Ako nám to chcú historici, hlásajúci že centrum Veľkej Moravy bolo v Mikulčiciach, vysvetliť?